A štipka láskavosti k tomu - časť I
I. časť
Koledníci ako poslednú minuli Lekáreň u Hada, na ktorej lekárnik práve zatiahol závesy a zamykal dvere po celom dni. Severus sklonil hlavu a bol rád, že si ho nevšimli.
Lekáreň sa nachádzala na periférii Londýna, ďaleko od preplneného mesta, ale dosť blízko, aby obchody fungovali. Za svoje medikamenty zvyčajne dostával, od tunajších farmárov, ktorí nemali iný majetok okrem svojich pozemkov, nie len strieborné floriny ale aj syr, maslo, kurčatá, zajace a príležitostne aj košík jabĺk alebo paradajok, zvykol si na to.
Vonku bolo chladno a tma a Severus bol vyčerpaný po desaťhodinovej službe, ako bolo v posledných dňoch zvykom, kvôli zvýšenému dopytu pred sviatkami. Vždy to bývalo takto odkedy začal pracovať. Bol nesmierne šťastný, že má prácu, aj keď je ťažká.
Londýn bol preplnený chudákmi a úbožiakmi, ktorí, ako počul, museli niekedy až tridsiati spať natlačení v jednej izbe, aby nepomrzli. On bol jeden zo šťastlivcov, ktorý vlastnil väčší pohodlný byt nad lekárňou s dvoma spálňami, pričom jednu využíval ako knižnicu. Pýšil sa kúpeľňou s tečúcou studenou vodou, ktorú doplnil dvomi kotlami, aby si mohol dať vytúžený horúci kúpeľ; kúpeľňa mala malé okno, ale dostatočné na vylievanie splaškov do úzkej špinavej uličky za lekárňou. Ďalej malá kuchyňa a príjemná obývačka s pripraveným krbom, ktorý po svojom príchode zapáli a premení svoj byt na teplý a útulný domov.
Áno, Severus bol šťastný, skutočne. Doktor Malfoy bol milý človek a Severusov najstarší a najdrahší priateľ. Uvažoval nad tým čo Lucius asi robí, jeho starý priateľ trávil Vianoce radšej vo Francúzsku ako v Londýne. Malfoy by sa mal vrátiť včas, aby strávil Nový rok so Snapeom u neho doma, Severus sa na to veľmi tešil. Lucius mu cez sviatky chýbal ešte viac ako v ostatné dni. Nemal žiadnu inú rodinu s kým by mohol tráviť sviatočné dni.
Lucius si ho najal, aby mu pomohol s prevádzkou lekárne, v čase, keď ho nikto iný nechcel zamestnať, aj napriek jeho rozsiahlym vedomostiam ohľadom bylín a medicíny. Jazvy od požiaru na Severusovej tvári, ktorý zahubil celú jeho rodinu keď mal šestnásť, pôsobili odpudzujúco na väčšinu ľudí, hoci s ním súcitili.
Lucius ako jediný dobrý priateľ zostal po jeho boku aj po tragédii. Hoci sa dalo považovať za obrovské šťastie, že vôbec prežil, ľudia z nejakého dôvodu aj tak pozerali na neho podozrievavo, akoby ho obviňovali za ten požiar, ktorý ale v skutočnosti spôsobili sviečky na Vianočnom stromčeku.
V škole ich spájala láska k literatúre, histórii, chémii a hudbe, stali sa priateľmi. Po tragédii sa ich priateľstvo prehĺbilo. Lucius, aj napriek ohováraniu, ho denne navštevoval v nemocnici, držal ho za ruku keď znášal neznesiteľne bolestivé liečenie a keď bolo evidentné, že nebude schopný dokončiť školu, Lucius mu nechával svoje učebnice farmácie, aby ich Severus mohol čítať a zdieľal s ním svoje poznámky a objavy.
Výdavky na liečenie pokryli celé Severusove úspory, Lucius preto cítil povinnosť mu pomôcť a každý rok na konci leta mu venoval svoje oblečenie keď si šiel pre novú garderóbu do Francúzska. Takže jeho oblečenie vždy vyzeralo bezchybne aj keď bolo obnosené. Severus bol priateľovi vďačný za jeho vkus v obliekaní. Módny kabátec na naškrobenej košeli s nákrčníkom a kravatou ho zahaľoval od krku po zápästia. Snape bol rád, že sú s Luciusom rovnako vysokí, i keď on bol trochu chudší. Niekto okomentoval, že kombinácia oblečenia a jeho prihrbených pliec, pozostatku po zjazvení ramien, mu dodáva bocianí vzhľad.
O svoj výzor sa nezaujímal. Nikto na neho nepozeral inak ako s odporom, to vedel. Jazvy pokrývajúce väčšinu jeho tváre, krk, trup a chrbát a vrchnú časť nôh boli otrasné. Genitálie neboli taktiež ušetrené, neporušená koža zostala na spodnej časti končatín.
Severus nepredpokladal, že by sa našiel niekto, kto by si s ním prišiel prinajmenšom pokonverzovať, nieto ešte niečo iné. Jediný, okrem Luciusa, kto bol schopný mu pozerať do očí bez myknutia alebo nenápadného ustupovania bol Percival, červenovlasý účtovník pracujúci s ním v lekárni. Vyziabnutý ambiciózny mladík so sklonom k zbrklosti a rýchlemu rozprávaniu, pochádzal z rozvetvenej rodiny so siedmymi súrodencami. Jeho druhý najstarší brat Charles, námorník, mal jazvy od požiaru po explózii fregaty, takže bol zvyknutý na začervenaný, vysušený a rozdrásaný vzhľad spálenej kože po vyliečení a nebol prekvapený alebo zhrozený Severusovým vzhľadom a to bol dôvod prečo ho Lucius zamestnal.
Ani po siedmych rokoch známosti nenabral Severus odvahu opýtať sa Charlieho na stav poškodenia jeho intímnych partií, pričom uvažoval, či existujú aj iní, rovnako postihnutí muži, ako on. Raz sa mu Percival nenápadne zmienil, že spolu s bratom navštívili nevestinec, keď boli spolu v meste. S ostychom priznal, že jeho brat občas navštevuje mladých mužov, nielen ženy. Takže Snape vedel, že Charles je sexuálne aktívny, hoci detailne nevedel do akej miery, čo sa týkalo funkčnosti .
Severus prišiel pri požiari o predkožku, a pri celej tragédii, ako mu bolo povedané, mal skutočné šťastie a nepripúšťal si myšlienku, že by mohol dostať infekciu a prísť o celý penis kvôli zničenej predkožke. Stále, napriek šťastiu v nešťastí, nenávidel jeho odhalený vzhľad. Hoci bol schopný stoporiť a vzrušiť sa, zjazvenie dodávalo jeho erekcii výzor niečoho pokrúteného, napuchnutého a škaredého pokrytého drsnou hrubou červenou kožou. Keď sa prvýkrát v nemocnici pozrel na svoj penis, na obnaženú zatupenú a napuchnuto vyzerajúcu hlavičku, vyzeral nezdravo. Jediné čo prežilo bez ujmy bol jeho miešok, na ktorom mal niekoľko pľuzgierov, ale vyliečili sa bez problémov a zmizli, ale chirurg mu povedal, že on osobne pochybuje o Severusovej schopnosti mať v budúcnosti deti.
Jeho penis nebol veľmi citlivý, len vtedy, keď bol vzpriamený. Pri erekcii bola jeho koža napnutejšia a mal pocit, že penis je ťažký. Pocit trenia na jeho červenej, zvráskavenej a citlivej koži mu spôsoboval neustále a nepohodlné vzrušenie, pri uspokojovaní sa takmer vždy vyvrcholil s väčším dôrazom, preto si do spodkov vkladal vrstvu jemnej ovčej vlny, aby ochránil svoje citlivé partie.
Masturbácia teraz vyžadovala použitie lubrikantu ako zistil v jeden zúfalý deň počas jeho pobytu v nemocnici. Maslo bolo najlacnejším a najdostupnejším prostriedkom, dokým získal prácu u Luciusa v lekárni, ako asistent starého, krehkého a tak trochu streleného lekárnika Dumbledora. Po niekoľkých rokoch brilantný, hoc trochu bláznivý starý lekárnik emigroval do Štátov a zanechal Severusovi svoje miesto a útulný byt nad lekárňou. Severus mal možnosť vyskúšať kakaové maslo, africké aj bambusové, ale obyčajné čerstvé maslo používal najčastejšie.
Teraz v 30-ke, po dvanástich rokoch, boli jeho zvyky pevne ustálené. Z dlhých chvíľ sebapotešenia sa stali rýchle a zúfalé pokusy v tme, bez pozerania sa na seba, uspokojil sa zvyčajne ráno, pod perinou, rýchlymi ťahmi s rukou na špičke penisu, aby neušpinil plachtu.
Severus zvykol mať na svojom nočnom stolíku položený kúsok mäkkého flanelu a lavór s vínnym octom na odstránenie lubrikantu a očistenie penisu. Ocot spoľahlivo odstránil zvyšky lanolínu, masla a semena a udržiaval jeho kožu bez infekcie.
Vedel, že dnes flanel naisto použije; bol bolestivo vzrušený už od skorého popoludnia, keď mu Percivalov najmladší brat priniesol vianočný slivkový puding s láskavým pozdravom od ich matky a zdvorilo ho pozval k štedrovečernému stolu. Severus rovnako zdvorilo odmietol, ale pod priateľským, srdečným pohľadom mladého Ronalda stuhol, rovnako ako penis v jeho nohaviciach.
Severus popohnal Percivala domov k rodine, poprial im Veselé Vianoce, ubezpečil ho, že na štedrú večeru má všetko prichystané a po nej si užije puding. Jeho vianočné menu pozostávalo z vajíčok a hranoliek, ktoré ako jedny z mála vedel ako-tak pripraviť a príprava netrvala zbytočne dlho. Horúci čaj a výborný puding dotvárali jeho sviatočné menu, ale skutočne sa tešil na chvíle pri knihe, trochu onanovania, keď zvonku začul podozrivý hlasný buchot.
S povzdychom prišiel k oknu vo svojej knižnici a zalapal po dychu pri pohľade na hlúčik mladých výrastkov vo veku Percivala a Ronalda stojacich okolo otrhane vyzerajúceho muža.
***
Dvaja z nich ho držali za ruky a ostatní ho kopali a bili. Remus mykal hlavou v snahe vyhnúť sa ranám. Mohlo by to zhoršiť jeho zdravotný stav a on nechcel opäť skončiť v Nemocnici, otupený liekmi do bezvedomia, alebo ešte horšie, premeniť sa na bezduchú slintajúcu trosku bez rozumu a vlastnej vôle.
„Drž klapačku smradľavý Žid!“
„Ja nie som Žid, prisahám, nie som,“ vykríkol a s hrôzou si uvedomil ako mu jeden z nich stiahol roztrhané nohavice a ukázal jeho penis ostatným. Treskúca zima sa mu zahryzla do tela a cítil ako sa mu penis stiahol.
„Čo som hovoril? Lysý a ešte k tomu na mizine, čo, môj drahý Shylock?1
„Kde má potom prachy, Mojžiš. Všetci Židia majú prachy,“ dodal jeden.
„Aha, tu má niečo,“ jeden z nich ukázal na masívny zlatý prsteň na koženom remienku zavesený na Remusovom krku, vytŕčajúci spod cárov roztrhanej košele.
„Ten patril môjmu otcovi,“ prosil Lupin, keď špinavé prsty siahli pod košeľu na remienok.
„Zmiznite, špinavá zgerba! Strážnik! Hlasno ich okríkol silný, hlboký sýty barytón a útočníci zmrzli na mieste. „Nechajte ho na pokoji, okamžite! Strážnik!“
Náhle sa ulicou ozval silný hvizd, útočníci sa poobzerali, odkiaľ prichádza a stratili sa ako para nad hrncom, nechajúc dobitého Remusa padnúť na mokrú a studenú zasneženú dlažbu chodníka, pri nohách nad ním týčiacej sa postavy, ktorá mu pravdepodobne zachránila život.
Za zvuku dupotajúcich nôh a policajných píšťaliek rozliehajúcich sa špinavou uličkou sa postava k nemu naklonila, Remus Lupin uvidel tvár svojho záchrancu a usmial sa. Poslednú vec, ktorú videl pred úplnou stratou vedomia bol prekvapený pohľad na nad ním sklonenej zjazvenej tvári.
***
Severus si odkašľal. Mal zachrípnutý hlas od kriku na studenom vzduchu, čo mu nevedomky dodalo podmanivú a výraznú farbu a keď hovoril so strážnikom, ktorý zareagoval na jeho zavolanie, strážnik sa správal zdvorilo a slušne, vzhľadom k jeho zjavne dobre padnúcemu oblečeniu a prirodzenej autorite, napriek predchádzajúcim narážkam na jeho vzhľad.
„Postarám sa o tohto úbohého nešťastníka.“
„Áno pane, to je od vás skutočne šľachetné. Dáme sa do pátrania a keď ich dolapíme, dáme vám vedieť.“
Snape iba prikývol, zodvihol svoje studené ušpinené bremeno, teraz nečakaného hosťa, vzal ho do lekárne a odtiaľ ho opatrne vyniesol hore po schodoch do kúpeľne, a bez váhania ho položil do svojej dlhej kovovej vane na nožičkách. Muž zapáchal močom a odpadkami z miesta kde ho našiel, vlasy mal plné vší a oblečenie pred rozpadnutím.
Ako sa voda v kotle postupne zohrievala, Snape pomaly vyzliekal muža z otrhaných handier čo mal na sebe. O špinavé oblečenie sa nestaral a po vyzlečení ho rovno hodil do kozuba. Muž bol takmer rovnako vysoký a štíhly ako on sám, avšak Severus mal väčšiu kostru a tenšie kosti a nevýrazné svalstvo, čo bolo bolestne zjavné po vyzlečení.
Severus začal s náročným plnením vane teplou vodou. Vo vedre na pranie miešal horúcu a studenú vodu a začal ju opatrne prilievať do vane, aby nevyplašil zraneného muža. Nemusel sa ale zaťažovať. Muž bol ľahostajný ku všetkému.
Keď sa rozhodol, že má dosť vody na prvé umytie, zišiel dole po kus silného lúhového mydla, ktoré používal po celodennej práci so škodlivými lektvarmi, a kefu, ktorou drhol svoje ruky. Po chvíli premýšľania zo svojho pultu s bylinkami zobral balíček s klinčekom, listy bazalky a taktiež nádobu s olivovým olejom a potom vyšiel po schodoch do svojej malej kuchyne.
***
Remusa prebrala silná bylinná vôňa a pocit, že má niečo nepohodlne prilepené k hlave. Zastonal a načiahol sa, ale zastavila ho prekvapivo teplá pevná ruka.
„Nechajte si to. Byliny zabijú vši.“
Otvoril oči a zistil, že hľadí do tváre, ktorú v polovedomí videl na ulici, s obavami nakláňajúcu sa nad ním. Bola to dlhá úzka tvár husto pokrytá sieťou tenkých nerovných a vypuklých dávno zahojených jaziev po spálení. Teraz už v tých tmavých očiach nevidel obavy, ale opatrnosť a neistotu. Remus sa pokúsil usmiať, ale jeho sánka zaprotestovala a zastonal.
„Máte narazené zuby,“ informoval ho zjazvený muž. „ Jeden z nich vás poriadne silno kopol a máte rozsiahle podliatiny. Pripravím vám na to arniku, ale neskôr. Teraz vyriešime problém so špinou a všami.“
„Hm...cítim klinček....a bazalku.“
„Máte dobrý nos. Vo vlasoch máte pastu z klinčeka, bazalkových listov a olivového oleja. Necháme ju tam, kým sa poriadne neumyjete a neošetrím vás. A potom sa zbavíme vší a ich vajíčok.“
Remus sa začervenal, keď si uvedomil, že sedí nahý vo vani plnej špinavej vody. Muž si všimol jeho pohľad a povedal. „Toto už je druhý kúpeľ. Mám ešte jeden kotol na vyhrievanie vody na ďalší kúpeľ a trochu vody zostane aj na umytie vašich vlasov.“
„Pokojne ste ma mohli ostrihať,“ pripustil Remus, živo spomínajúc na inú dobu, kedy sa to stalo.
„Bolo by to rýchlejšie a jednoduchšie, to je pravda, ale neurobil som to. Moja chyba. Zdalo sa mi na škodu prísť o tak dlhé pramene,“ povedal jeho záchranca vážne, uhol pohľadom a líca mu na chvíľu zružoveli. „Idem namiešať vodu.“
Remus pozeral na stojaceho muža, bol vyšší ako on, chudý a vyzeral temer ako bocian.
Bocian-nebocian, jazvy-nejazvy, muž sa pohyboval s gráciou a šikovnosťou a o chvíľu mal prichystané plné vedro teplej vody. Vytiahol z vane zátku a sledoval odtekajúcu špinavú vodu ako odnáša zbytky nečistôt do kanalizácie.
„Myslím, že už ste dostatočne čistý,“ povedal a nalial teplú vodu do vane, Remus si všimol na vani položené lúhové mydlo a kefu. „Táto várka vody je iba na vašu hlavu, a preto som do nej pridal trochu vínneho octu. Pomôže vám to aj na vyrážku, ktorú máte.“
Remus sa opäť začervenal, cítil sa trápne, a naviac sa hanbil, že muž videl jeho intímne partie, hoci mu veľmi pomohol.
„Ste príliš láskavý, pane.“
„Nezmysel. Som lekárnik – zvyknutý ľuďom pomáhať,“ zahundral muž. „Vaše oblečenie, aj keď potrhané, je kvalitné a máte spôsoby. Vaša reč nie je hrubá ani vulgárna, takže je jasné, že nie ste žobrák. A samozrejme, sú Vianoce. A hovorí sa, ako na Nový rok, tak po celý rok, nie?
Lupin zbledol, keď si spomenul, že je Štedrý deň.
„Och, nie! Obťažujem vás cez sviatky!“
Muž pokýval hlavou. „Nie. Som sám a nemám rodinu, s ktorou by som ich trávil. Môj jediný priateľ trávi sviatky v zahraničí, a moje dni sú prázdne a pochmúrne, bez štipky vzrušenia. Tak sa zdá, že Osud chcel, aby sa naše cesty dnes spojili. A bol by som rád, keby ste mi povedali svoje meno, človeče.“
„Lupin sa s rumencom na tvári predstavil: „Remus. Remus John Lupin.“
„Severus Snape,“ odvetil muž a mierne sa uklonil. So zamračeným výrazom v tvári poznamenal. „Lupin, to neznie židovsky.“
Remus ešte viac očervenel. „Nie som Žid. Tí muži si to mysleli...pretože...nuž...“
Obaja sa pozreli na jeho ochabnutý malý červený penis ležiaci medzi jeho nohami vo vani. Hoci bol ovisnutý, bolo evidentné, že nemá predkožku.
„Urobil mi to chirurg keď som mal trinásť. Ja...“ Remus sa na chvíľu odmlčal.
Zrazu sa bál priznať sa so svojím tajomstvom tomuto mužovi, hoci bolo pravdepodobné, že už to vedel. Že stratil vedomie, to vedel, ale bolo to všetko? Potlačil nervozitu a povedal.
„Keď som mal svoj prvý záchvat. Malý. Vždy mám iba malé,“ dodal rýchlo dúfajúc, že to zmierni jeho strach. „Matka ma vzala do nemocnice a bol som pod lekárskym dohľadom štrnásť dní. Jeden z nich odporučil odstránenie predkožky ako prevenciu proti ďalším záchvatom a matka súhlasila.“
Snape sebou trhol. „Preboha! V trinástich?“
Remus zvesil hlavu a hanblivo prikývol. „Bolo to mučenie. Bol som vo veku, kedy sú bežné nočné *príhody*, a určite si viete predstaviť, a...“
„Som prekvapený, že ste sa z toho tak dobre vyliečili. Váš orgán nevykazuje žiadne zjazvenie.“
Lupin pozeral ako jeho dobrodinca študuje jeho úd s takmer vedeckým záujmom. „Vy ste doktor?“
Nie. Lekárnik, ako som spomenul. A rád si predstavujem, že dobrý.“ Muž si vzdychol. „Chcel som byť lekárom, viac než čokoľvek iné, ale keď mi bolo šestnásť mal som nehodu, požiar zachvátil náš dom, utrpel som rozsiahle popáleniny a to mi znemožnilo pokračovať v štúdiu a k tomu môj vzhľad.
Chcel sa niečo opýtať, ale Snape pokračoval v rozprávaní svojím hlbokým plným hlasom, ktorý Lupina celého rozochvieval.
„Mal som šťastie, môj dobrý priateľ sa o mňa postaral a tiež o moje vzdelanie; najprv mi čítal, neskôr mi nosil svoje učebnice. Stal sa chirurgom a veľmi dobrým. Zabezpečil mi zaučenie u starého skúseného lekárnika, ktorý ma naučil herbológiu a chémiu a keď emigroval, stal som sa lekárnikom ja. Môj priateľ posiela svojich pacientov s receptami na lieky ku mne. Už som počul o záchvatoch, ktoré ste spomínali. Vo Francúzsku tomu hovoria *petit mal.*
„Tiež som o tom počul, pritakal Remus. „Takto to poznačil lekár do môjho záznamu.“
Snape prikývol. „Je to vzácne ochorenie, ale nie mimoriadne. A taktiež nie je nebezpečné, myslia si to iba hlupáci a neinformovaní doktori trpiaci predsudkami.“
„Áno,“ dodal smutne Remus. „ Niektorí si myslia, že som posadnutý diablom, alebo ešte horšie.“
„Nekonečne horšie, môj drahý Remus. Poznám niektorých, akože doktorov, ktorí tvrdia, že ľudia trpiaci epilepsiou si nezaslúžia nič, iba nôž chirurga a nevýslovne krutý život v Bedlame2. Môj priateľ a patrón, doktor Malfoy študoval u nás aj v zahraničí, je citlivý a uznávaný. To on mi povedal o epilepsii, a rovnako o príprave čajov a odvaroch, ktoré zmierňujú jej účinky.
„Tak to mám skutočné šťastie, milý pane, že ste ma našli práve vy.“
„Nepovažujem za veľké šťastie byť napadnutý chuligánmi na Štedrý večer. Prečo vás vlastne obťažovali? Mali ste záchvat?“
Remus sebou trhol. „Áno, ale bol som sám, a nikto ma nevidel, keď som sa prebral v tej zapadlej uličke. Potreboval som si uľaviť, tak som to využil, kým vyjdem na hlavnú ulicu, ale jeden z nich ma zbadal. „To im stačilo na to, aby si mysleli, že som Žid, sám, a že ich postretlo šťastie.“
„Vidím. Hoci, mohli ste svoju slobodu vykúpiť týmto.“ Snape ukázal bradou na poličku, kde mal položených pár toaletných potrieb, na Lupinov prsteň na remienku.
Lupin pokýval hlavou. „Nie! Ten bol môjho otca, to je jediná vec, ktorá mi po ňom ostala, okrem jeho mena.“
Snape študoval prsteň. Je to rímsky prsteň a podľa vzhľadu veľmi starý.“
„Sme Levy“ tak povedal Achilles,“ citoval Remus. „Môj otec to zvykol hovorievať. Korene našej rodiny siahajú ďaleko do minulosti, pochádzame z línie rímskych legionárov.“
„Nie len obyčajných žoldnierov, pretože tento prsteň nie je z bronzu. Je to čisté zlato. A zlato mohli nosiť iba dôstojníci a šľachta.“ poinformoval ho Severus.
Remus pozrel na prsteň. „Skutočne?“
Snape prikývol. „Obyčajní vojaci a kavaleristi nosili strieborné a bronzové prstene. A po zmytí všetkej špiny z vašej tváre sa ukázalo, že máte ušľachtilé rysy, niet divu, že je to tak.“
Lupin pokýval hlavou. „Nie. Vaše rysy sú presvedčivejšie ako moje. Hlavne váš nos, je to typický orlí rímsky nos, som si istý.“
Severus vyzeral prekvapene stáť, potom si odfrkol nad *orlím rímskym nosom* a načiahol sa po kefu a mydlo.
„Dovolíte, aby som vašu hlavu plnú nezmyslov zbavil toho odporného hmyzu?“
---
PP: 1 - Shylock –postava židovského úžerníka zo Shakespearovej hry – Kupec benátsky
2 - Bedlam = Bethlem Royal Hospital v Londýne - nemocnica špecializovaná na duševné ochorenia